JANKO GĽONDA

(na tému, premeny Zálesia)

Po dlhej dobe cítim opäť potrebu sa trošku vypísať. Tento článok chcem venovať z priateľstva a na pamiatku človeku.

 Za tú dobu, čo som sa nedotkol pera a klávesnice, sa udialo v Zálesí mnoho vecí, či už dobrých alebo zlých. A jedna z tých zlých je odchod môjho, dovolím si nazvať, kamaráta Janka Gľondu. Odišiel 19. decembra 2016. Mnoho z Vás, ktorí bývate v Zálesí dlhšie určite Janka poznáte. A pre tých, ktorí sú tu iba krátko, by som Janka rád predstavil.  Alebo nechám to radšej na neho, nech to povie slovami jeho vlastnými.

Som jediný, o kom sa v Zálesí môže s istotou povedať, že sa narodil 5. júna 1949 v Rimavskej Sobote. Vyštudoval som Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave. V rokoch 1968 až 1970 som študoval na Akadémii úžitkového umenia vo Viedni. V čase "normalizácie" som sa  vrátil späť a v Bratislave som bol štyri semestre na Vysokej škole múzických umení (odbor scénografia a kostým). Od roku 1973 do 1977 som bol väznený z politických dôvodov. Po vypršaní trestu (ozaj, trest prší?) som pracoval ako výtvarník propagácie v rôznych obchodných domoch. Od roku 1967 som publikoval kreslený humor. Venujem sa výtvarnej činnosti. So záujmom nesledujem seriály v televízii. Žobrákov mám rád, ale nedal som im ešte ani halier.

Alebo akoby o ňom povedal Fero Jablonovský, Ján Gľonda, karikaturista so suverénnou uvoľnenou linkou a smelou optimistickou farebnosťou.

Ako „tínedžer“ som cez prázdniny brigádoval v krčme. Bolo treba peniaze na stanovačky a zábavu. Chodieval som ráno poza domy, to ich tam ešte veľa nebolo a nebol ani nový park. Vykračoval som si po poľnej ceste a voňal leto. Vtedy bola krčma niečo ako dnes facebook alebo google. Ak človek niečo potreboval zistiť, trebárs kto kde býva, kde sa dá čo kúpiť, alebo hocakú informáciu, všetko sa dozvedel tam. Na nástenke viseli oznamy ak niekto niečo zháňal či ponúkal, alebo sa niekomu niečo stratilo. Dá sa povedať že krčma bola v istom zmysle kultúrne stredisko a obecný úrad v jednom, keďže sa tam prejednávali aj "úradné veci" a rôzne spory.  Chlapi sedávali vždy pri prvom stole za dverami, ešte pri tom starom klasickom drevenom, kde boli oproti sebe lavice, tak pre štyroch ľudí z každej strany. Deň čo deň ich tam bolo od piatich až po pätnástich. Ak sa troška pomkli, tak sa zmestili aj desiati za jeden stôl. To keď hrali karty, alebo sa bavili o politike. Tí, čo sa nepomestili sedávali hneď pri stole vedľa a nakúkali cez veľké operadlo. Janko občas sedával s nimi, ale väčšinou pri bare oproti dverám, na vysokej stoličke, opretý o stenu a počúval o čom sa ľudia bavia. Ak sa mu niečo nezdalo, zapojil sa do debaty. Občas taká politická debata skončila aj šarvátkou a stalo sa aj, že jeden či dvaja z nich odišli nadurdení od stola. Buď si sadli vedľa, alebo šli domov. Na druhý deň sa stretli znovu, ale nikto na šarvátku ani len nepomyslel. A ja som sa tešil, že sa nič nevymyká z normálu,  a vo vesmíre je znova všetko v poriadku. Škoda, že mladý človek nemá rozumu ako starší. Viac by som si vážil všetky slová, ktoré mi Janko rozprával. O umení, o jeho študentských časoch, o väzení alebo len tak o živote. Ťažko je pasovať sa s ním, ak si pripraví úskalia a pasce, ktorými chce ľudskú náturu zlomiť.  Život bral s humorom jemu vlastným. Vždy keď šiel okolo nášho domu na bicykli,  tak som mu zakýval a povedal „Ahoj Janko!“. Aj to by mi teraz stačilo. Posledný krát mu zakývať. O to viac ma to hnevá, že som nestihol ani jeho poslednú rozlúčku. Budú mi chýbať tie jeho novoročné želania, ktoré sme si  každý rok našli v schránke. Ďalší rok zostane prázdna. Z chlapov, ktorí sedávali pri stole zostal hádam už iba jeden či dvaja.  Asi si to naše Zálesie beriem príliš k srdcu, alebo mi je len clivo za tým všetkým, keď sa tu mali ľudia ešte radi a súdržnosť dedinčanov niečo znamenala. Z času na čas bol aj riadny harmatanec, to nie že nie, ale všetko sa vždy pekne krásne utriaslo. Podali sa ruky a bolo. Večer sme sedávali na ihrisku, ktoré bolo hneď za Jankom. To bol vtedy stred Zálesia prázdny, bolo tam nasadené obilie alebo kukurica a my sme pozerali na hviezdy opretí o futbalovú bránku, cvrčky fidlikali a bolo nám hej. Občas tam za nami prišiel prehodiť pár slov, ale vtedy my mladí, sme dáko nemali záujem počúvať reči starších, veď čo oni len môžu vedieť o svete a živote. 

Večná škoda.

Dnes večer pôjdem na prechádzku, zastavím sa Jankovi zapáliť sviečku a prehodím dáke to slovko. Tak ako som vtedy nepočúval ja jeho, nebude teraz ani on mňa. Ale viem, že nás vtedy určite chápal, lebo sa zakaždým len tak usmial popod fúz. Teraz sa usmejem zasa ja.

  

Ešte malý dodatok na záver. Pri stole sedával aj ujo Fero Valo, ktorý spísal Gešajovské poviedky. Ako sa tu žilo okolo vojny a ako to vnímal on, keď bol malý chlapec. Vtedy ešte Bratislava nerozpínala svoje chápadlá s úmyslom pohltiť všetko naokolo. Jeho zásluhou som možno prebral zodpovednosť na svoje plecia a rozhodol sa zachovať spomienky terajšej doby a života tu v Zálesí. Či už písmom alebo fotografiou, pre naše deti a deti ich detí, ktoré tu možno budú žiť. Tu je jedna poviedka z tých, ktoré raz uvidia svetlo sveta. 

Žeby Lidice ešte raz ?

Písal sa január rok 1944. U nás okolo Bratislavy bolo Nemcov viac než dosť. Kopali sa zákopy robili sa razie. Však tie razie. Raz došiel k nám do dvora nemecký dôstojník s dvoma vojakmi, podľa výložiek Gestapo. Otec bol starosta obce. Ten Nemec vyzeral na slušného chlapa a vraví otcovi: Herr starosta my máme informáce že ve vaši vesnici jsou židé. My tady udelame donovní prohlídky a když nájdeme vo vesnici jeden žid, všichni deti a ženy pujdou nach lager a chlapi, vás první, postrílime. Vesníce pujde nach feuer. Otec im hovorí: Nech sa páči spravte domovú prehliadku. Ale ja vám vravím, ja som tu starosta a ja tak poznám svojich ľudí, že viem, kto si dneska čo varí. A ja viem, že v dedine žiadny žid nie je. A tu dôstojník znova: Herr starosta dobre, rozmyslet čo ríkat, ješte jednou opakuji, ženy a deti nach lager chlapi postrílet, a vesnice nach feuer. A otec znova: Som tu starosta viem, akú dedinu mám ale židov tu nemám. Ale Nemec naliehal do tretice a otec tiež odporoval do tretice. Nakoniec nemec hovorí: Herr starosta, vy dobrý človek, my máme informácie o vás nebudeme delat domovní prohlídku, my vám veríme. Vyšiel von sadol do sajdky - boli tam tri, naštartovali, nafŕkali nám ešte mokrého snehu do očí a zmizli. Otec si potom zobral kabát a šiel k tým gazdom, u ktorých skryl tie štyri židovské rodiny. A lámal si cestou hlavu, kto to mohol prezradiť. Otec náš! Vy ste vtedy nemysleli na to, že nás detí je sedem na svete, a najstarší má dvanásť rokov? A že k menu Lidice, Ležáky, Tokajík, mohlo pribudnúť aj ďalšie meno Gešajovo? 

Podal som si ruku s naozajstnou jeseňou. Bol som v Hornej Marikovej len pár hodín, konkrétne asi štyri. Ale budem na tu nádhernú jeseň spomínať ešte dlho.  

Deň keď sme boli sami.

Dnes sme s Bejkou zostali celý deň sami. Veľká Bejka šla do práce a ja som zostal na jednodňovej materskej. Nebudem sa rozpisovať čo sme robili od 6 rána. Pristavil by som sa pri jednej veci. Bejka má ešte režimy dvoch alebo troch spánkových cyklov. Že aký odborný názov? Druhý krát keď mala isť spať som sa rozhodol znova ju dať do kočíka a ísť sa trošku poprechádzať. Prvý krát som bol o 9 ráno. Šiel som poza dedinu okolo šúrskeho kanála smerom k ihrisku. Tak som si povedal že sem pôjdem aj poobede. Zoberiem vodu, knižku a sadnem si pod strom. Je tam kľud a ticho. Ako som šiel prašnou cestou medzi poliami, pozeral som na kukuricu. Už je žltá. Kedysi sme tiež pestovali kukuricu. Jednu jeseň bola brigáda. Najskôr sa zbierali do kýblov klasy a potom sa motykami vytínali steblá. Z nich sa potom stavali také indiánske týpí. Ako decká sme mali radosť, pretože sme sa v nich schovávali.   Dnes na tom poli už stoja rodinné domy. Zostali len krásne spomienky. Vždy keď vidím kukuricu tak mi to príde na um. Ale nám bolo ako deťom hej. Bejka už odfukuje. Hrboľatá cesta a vŕzgajúce pravé koliesko sú najlepší uspávači. Konečne som sa dostal k ihrisku. Je to vlastne kúsok poľa na ktorom je tráva. Ak sa to tak dá nazvať. Keď sa tu hrajú hodové zápasy, tak je vyvrtnutý členok samozrejmosť. Kopčeky a diery od hrabošov sú neoddeliteľnou súčasťou ihriska. Sadol som si vedľa kočíka, vybral vodu a knižku. V tom mi napadlo. Prečo som si nevzal aj niečo pod zub? Aspoň tyčinky, alebo horalku. No nič. Začítal som sa teda do knižky. Slávna päťka. Tieto knižky som si čítaval keď som bol ešte malý a nebol ešte napríklad taký Harry Potter. Rozhodol som sa už dávnejšie, že si ich všetky znova prečítam a pozháňam do knižnice. Len tak. Z nostalgie. Dúfam že sa budú páčiť aj malej Bejke.

Jemný vietor ktorý roztancoval listy v korune stromu cez ne dovolil blikať slnku presne do mojej tváre. Jeden by sa zaprisahal že mi slnko posiela dáky odkaz morzeovkou. Nechal som sa zvábiť. Na chvíľu som prestal čítať dobrodružnú knižku ktorá sa práve odohrávala v zime počas chumelice. Ľahol som si, knižku položil vedľa seba a len tak pozeral na blikajúce slnko. Užíval som si teplý jesenný deň. Do toho mi znel šum listov a kukurice, ktorá bola hneď za mnou. Občas som videl kútikom oka ako preleteli motýľe. Asi sa hrali na naháňačku. Začali padať listy. Presne tak ako sa na jeseň sluší. Z diaľky ku mne doliehal zvuk dedinského života a pretekal sa kto mi toho povie viac. Šum listov, alebo tlmený zvuk chlapov s cirkulárkou na streche ktorí robili krov, či brechot psa z druhej strany. Alebo len auto ktoré prešlo v diaľke po hlavnej ceste. Ktovie kto v ňom sedí a kam má namierené. Sedel som tam asi hodinu a pol. Dokonale stratený a uchránený od celého sveta. Za tú krátku chvíľu som dokázal hádam myslieť a pospomínať na tisíc vecí. V slávnej päťke vedela autorka vždy neskutočne opisovať jedlo. Kto tú knižku pozná vie o čom hovorím. Zasa sa mi zbiehajú slinky. 

Bejka otvorila oči, pretože ako sa slnko za tú chvíľu otočilo okolo tej krásnej koruny starého agátu, dalo jej blikaním správu, že je čas vstávať. 

           

Je zvláštne ako sa vie život krútiť a aké kľukaté cestičky vedie. Tieto fotografie na film som urobil ešte trošku dávnejšie. V našom starom dome v ktorom sme kedysi bývali aj my, kým sme stavali dom v ktorom sme teraz. 

Maličký skromný domček s kuchyňou, kúpeľňou, komorou a spálňou ktorá bola zároveň aj detská izba.  V izbe bola manželská posteľ a pri stene dvojposchodová. Ja som mal vrchnú palandu. Hneď vedľa bola vysoká skriňa na ktorej vrchu som si schovával dôležité a tajné veci. Čo presne si už nepamätám, ale keď to bolo hore, určite to muselo byť super tajné. Dalo sa k tomu dostať len tak že človek vyliezol na vrchnú posteľ. V tejto izbe sme boli piati. V kuchyni sa kúrilo kachľami a tie potom zohrievali vodu do radiátorov. V kúpeľni bol veľký boiler kde sa ta teplá voda držala. Naši raz šli len vedľa domu na terasu kde sedeli s návštevou. Bolo to večer. Nás uložili spať. Radiátor trebalo často krát odvzdušňovať a ak nie, tak strašne búchal. Veľmi som sa toho vždy bál. Ale tento krát som nabral  odvahu a prešiel okolo neho až von, aby som oznámil našim že máme v radiátore zasa strašidlo. Dnes, po neviem koľkých rokoch som vyfotografoval naše deti. V tej istej spálni. Na tom istom mieste ako mali posteľ naši rodičia. Zdá sa mi to neuveriteľné a nikdy by som si nebol pomyslel, že sa niečo takéto stane. Hlavne nie vtedy, keď bol dom neobývaný a bola z neho letná kuchyňa kde sa robili zabíjačky a istý čas sme tam mali skúšobňu pre našu punkovú kapelu. 

                       Presne v tej izbe kde sa teraz hrajú naše deti.

A rodičia sme my.

Detstvo

 Jednou z najkrajších vecí na rodičovstve je, že vám dieťa dennodenne pripomína aké to bolo keď sme boli malí. Keď sme každý deň objavovali niečo nové. Každý deň sa mi vynárajú spomienky ktoré už kdesi na zadnej poličke zapadali prachom. Takto som si spomenul ako som behal medzi malým dedkovým vinohradom. Alebo ako sme bývali v prvom staručičkom dome. Spálňa bola otočená smerom na ulicu. Pred ním bol popraskaný zelený drevený plot. Zapadalo slnko a ja som ležal v postieľke. Cez malé okno a oranžový záves sa snažili predrať posledné lúče. Hneď vedľa sa črtali obrysy rodičovskej postele. Celá izba svietila na tmavo oranžovo. Pamätám si na starý čiernobiely televízor v obývačke a na to ako som na neho dal slimákov ktoré som nazbieral na dvore. Myslel som si že budú moje domáce zvieratká. Zostal po nich len sliz. Raz cez zimu sme našli za gaučom vyschnutú ulitu. Kam sa podeli ostatné neviem. Snáď sa aspoň tie zachránili. Rád chodím po dvore za Bejkou a pozorujem ju ako sa vie nadchnúť pre hocijakú maličkosť a usmieva sa keď mi chce niečo ukázať. Tá nevinnosť je až neuveriteľná. Ak si predstavím že takýto sme boli všetci a kam speje ľudstvo keď vyrastieme, tak mi je smutno. Zvyknem si k nej čupnúť a pozerať na svet z jej výšky. Aspoň sa tak znova priblížim k veku, keď som chodil po svete veľký ako ona. 

A pozeral ne ten obrovský svet, ktorý ma čaká.

Banská Štiavnica

Je tomu už temer dva roky nepočítajúc 2 pohody, čo som bol na "klasickej" dovolenke. Po nespočetných hodinách plánovania kam tento rok na dovolenku, či more, či kopce, či blízko, či ďaleko, si to tento rok nakoniec odniesla Banská Štiavnica. A som rád. Veď kto by nebol. Tento nádherný malý kus zeme v sebe ukrýva veľký potenciál. Vzal som si so sebou teda okrem mojich žien aj 3 ks fotoaparátov. Leicu M7 na čiernobiele fotografie, Yashicu 124G taktiež na čiernobiele ale nádherne kockaté a nakoniec malý Olympusík s farebným filmom.  Mal som dohodu so Stankom, že vezmeme aparáty a budeme objavovať celý deň. Najradšej som bol keď hodina postúpila a schyľovalo sa k večeru. Mesto pomaličky ale isto utíchalo. Kolesá áut prestali narážať na kamennú cestu. Zlatisté slnko sa začalo schovávať za staré banské domy a komíny čo tvorilo nádherné tiene celým mestom. 

Keď sme zablúdili do uličiek kde sme nestretli živú ľudskú dušu ale len mačky, akoby ma niekto vzal na výlet do rokov minulých. 

Čas tu plynie akosi inak. Akoby ma míňal. Točil sa okolo mňa ale nijako mi nezavadzal, nedajbože chcel ukrojiť zo života. Len ticho pomaličky sleduje čo sa deje okolo. Ak si človek potrebuje oddýchnuť od hluku aj v centre mesta počas turistickej špičky, treba zájsť do kostola. Za ťažkými dverami zostáva všetok hluk. Dnu sa dostane len čo to z neho. Človek tak môže nerušene plnými dúškami nasávať ticho a kľud.  Akoby som sa zrazu ocitol na inej planéte. Z dumania ma iba sem tam vyruší smiech dievčat, študentiek ktoré prišli pozrieť kamarátku ktorá vyberá vstupné. Už sa jej zrejme nechcelo sedieť samej celý deň pri dverách. Ako som sa dozvedel o Štiavničanoch sa traduje, že keď svoje kozy vyvedú na pašu, uväzujú ich o komíny. Či je to pravda neviem, ale podmienky na to majú skvelé.

(Všetky fotky sú vyvolané v chémii Kodak. Pôvodne som vyvolával vo fome, ale výsledok je lepší s Kodakom )

Táto čierna mačka ma hodnú chvíľu prenasledovala. Že vraj nosia šťastie. Tak uvidíme.