.Zopár obrázkov na tému premeny Zálesia. 

 Nový kostol v Zálesí a bývalé JRD ktoré o chvíľu zmizne už úplne. Doba ide dopredu a s ňou sa posúva aj naše Zálesie.

(Leica M7/Kodak/35mm Voigtlander)
(Pentax K1000/Kodak/50mm)




 

.na tému premeny Zálesia.

PREMENY ZÁLESIA

14.10.2014

Sadol som na bicykel a vydal sa po záleských cestičkách. Pre mňa sú to najkrajšie chvíle. Samozrejme, vždy mám pri sebe aj fotoaparát. Rád dokumentujem tie staré kúsky Zálesia, ktoré mi ešte zostali. Prejsť cestičkou v kukurici, keď je slnko nízko a hladí žlté listy a počúvať pri tom ako šumia, je pre mňa na nezaplatenie. Pamätám si, ako som sa v nej stratil keď som bol malý chlapec. Ale viac si pamätám, keď celé Zálesie tvorili dokopy 3 ulice a zvyšok polia. Vedľa nás mal nasadenú kukuricu aj dedko Náhlik. Samozrejme sme si uprostred jeho poľa vylámali s chalanmi malý kruh, kúpili si v šenku cigarety presne tej istej značky ako fajčila mamina. Bond Light. Aby to  nebolo nápadné. A už sme ťahali a dymili ako komíny dákej fabriky. Miloval som ten pocit dobrodružstva, akí sme mi už veľkí, smiech, keď sme sa rozprávali, keď som sedel na zemi na polámanej kukurici a pozeral cez jej listy na modré nebo. Vždy, keď zafúkal vietor a listy zašumeli, sme sa zľakli, že niekto ide. Rýchlo to zahas! Cigaretový dym s vôňou kukurice sa mi navždy zapísali do mysle. Je mi ľúto ako to tu všetko mizne. Najlepšie by bolo, keby sa tu z niektorých miest urobila zákonom chránená oblasť

Bicyklom prechádzam popri lese, kde rozvoniavajú agáty a topole. Tie mi zasa vyberajú zo spomienok, ako sme chodili na kúpalisko. Na Štrkovku. Prípravy na kúpací deň trvali hádam tak dlho ako kúpanie samotné. Mamina musela nakrájať chleba, natrieť paštekou, na to rajčiny, zarobiť do fľaše sirupovú vodu, nejaký ten keksík a všetko naukladať do prúteného košíka. Ešte sme ani neboli vo vode a už sme to všetko na deke rozbaľovali a jedli. Musím zastaviť a dať si dole mikinu. Je teplo. Cestou si cvakám krásne jesenné obrázky. Zastavil som sa na chvíľu pri vode. Sadol som si do trávy a počúval jej žblnkot, ktorý padá cez ten náš mini vodopád na Śúrskom kanáli. Chlapci behali okolo s udicami a snažili sa niečo uloviť. Mne to tu nikdy nevyšlo. Ako som sa tak pozrel smerom k mostíku, ktorý vedie na Zelenú vodu, kam sme chodievali na stanovačky, odprisahal by som, že som nás tam všetkých na moment zazrel ako prechádzame nabalení na druhú stranu. Stany, sem tam mal niekto aj spacák, veď je to jedno, aj tak sa spať nebude, jedlo a samozrejme alkohol, aby nám nebola v noci zima. Zopár krát sme celú noc nemali ani oheň. Jednoducho sa to nestihlo. Aspoň bolo vidieť pomedzi koruny stromov všetky hviezdy. Toto nočné divadlo mám dodnes rád a často sa len tak zastavím a pozriem hore na moje obľúbené súhvezdie Orion, na ktoré som sa snažil zbaliť baby. Asi príliš lipnem na minulosti, ale nemôžem za to. Mal som šťastie na dobrých kamarátov a krásne detstvo. Rád si to pripomínam. Zobral som bicykel a pobral som sa ďalej.

 Odbočil som smerom k bývalému družstvu, ktoré už o chvíľu zmizne úplne. Stojím pred zhrdzavenou starou  bránou na ktorej visí reťaz a zámok. Za ňou je bývalá vrátnica. Neviem koľko som mal rokov, tuším 5 alebo tak dajako, dedko ma vzal po čerstvé mlieko. Útržkovito si pamätám, ako niesol na bicykli ešte tú starú kovovú smaltovanú nádobu. Prišli sme dnu a dedko ma predstavil ako svojho vnuka. To je Miško. Stará drevená podlaha, veľký stôl, kachle a vôňa mlieka. To je všetko čo si zvnútra pamätám. Na tvár tej pani si už tiež nespomeniem. Spomínam si ale ešte, ako nám pri odchode vŕzgala štrková cesta pod kolesami bicykla a hrkotal vrchnák tej starej nádoby plnej čerstvého mlieka. Chápem že doba ide dopredu, že tie veľké zmeny za posledné obdobie posunuli Zálesie niekde úplne inde, som veľmi rád že tu máme našu Zálesku divadelnú púť, veľa skvelých ľudí, s ktorými vznikli krásne priateľstvá, ale.. Nechcem tu o tieto posledné malé kúsky prísť. Znova štartujem bicykel. Tak mi napadlo, že sa skúsim pozrieť, či nie je náhodou doma ujo Kamil. Sľúbil mi, že ak pôjdem niekedy okolo, môžem si urobiť zopár fotiek. Načapal som ho aj s kamarátom. Traktor odstavený a pomedzi stromy vidím, ako sedia na kosačke, ktorá je pripevnená za ním. Práve dokončili robotu. 

Tak som položil bicykel do trávy. Ujo Kamil! Haló! To som ja Mišo! Môžem? Nemáte tu psa? Nieže ma zožerie! Neboj sa Miško nič ti neurobí. Tak som sa s pocitom istoty vybral smerom k nim. To je Stanov syn, najstarší, poznáš ho, nie? Vraví ujo Kamil Vladovi. Jaj tén, no poznám. Miško dáš si pivo? Pýta sa ujo Kamil. A tak dobre, dám si. Bol som sa bicyklovať, som smädný. Ale len jedno, lebo ma chytia policajti a zoberú mi vodičák na bicykel. Ujo Kamil sa otočí a pýta sa Vlada, ty si dáš? Ne, ja už som jedno mal a na prázdny žalúdok si nechcem dávať. Ujo Kamil sa len uškrnul a šiel po pivo. Medzitým sme prehodili s Vladom zopár slov. Obzeral som si jeho traktor. Aj môj dedko mal podobný, len nie červený, ale modrý. A bez strechy. Zopár krát som s ním bol aj orať, keď som bol malý, vravím mu. Medzitým prišiel ujo Kamil a nalial mi pivo.

 Odfotíš ma aj s pivom, dobre? Veď čo by to bola za fotka na dedine a bez piva nie?! Smial sa. Aj s barónom ma odfoť! A prisunul si bližšie svojho psa. Hodnú chvíľku sme kecali, než som si prvý krát priložil k oku fotoaparát a stisol spúšť.

 Mäkké slnko sa lámalo cez sklá kabíny traktora. Spoza jeho hrdzavých plechov vytŕčal kúsok volantu a hneď vedľa viseli slnečné okuliare. Zlaté pilotky. Okolo nás preletela dlhá biela pavučina. Ako som na ňu pozeral, vzadu za domami som zbadal šarkana. Z diaľky sa k nám doniesol smiech a krik detí. Dvaja starí Zálesáci sediaci na kosačke za traktorom družne debatujú aké to tu bolo kedysi. Na chvíľu som sa aj vďaka nim vrátil o 20 rokov dozadu. Keď bol tento obraz bežný, ničím výnimočný. A teraz? Teraz je to jedna z najväčších vzácností, aké nám môže naše Zálesie ešte dať. Sadol som si oproti nim na zem, aby som mal lepšie svetlo a počúvam. Žmúrim, pretože mi slnko svieti rovno do očí. Ale neuhnem sa ani o milimeter. Radšej ich zavriem a dám si dúšok z piva. Dám si aj cigaretku. Ponúknem aj uja Kamila. A tak dymíme a pijeme pivo ako s kamošmi pred rokmi v kukurici.  Vlado sa ma pýta, že do akých novín to ja vlastne idem fotiť, alebo že teda čo to bude, až to bude. Vravím mu, ak sa pošťastí, tak sa tie fotky zachovajú pre ďalšie generácie, aby ľudia vedeli, ako to tu vyzeralo kedysi. A akí tu žili ľudia. Že tu raz na jeseň ku koncu dňa spolu sedeli dáki chlapi a slnko im svietilo za chrbtom.

  

ČAS S RODINOU

.klčovany

Zenit-E / Kodak portra