Detstvo

 Jednou z najkrajších vecí na rodičovstve je, že vám dieťa dennodenne pripomína aké to bolo keď sme boli malí. Keď sme každý deň objavovali niečo nové. Každý deň sa mi vynárajú spomienky ktoré už kdesi na zadnej poličke zapadali prachom. Takto som si spomenul ako som behal medzi malým dedkovým vinohradom. Alebo ako sme bývali v prvom staručičkom dome. Spálňa bola otočená smerom na ulicu. Pred ním bol popraskaný zelený drevený plot. Zapadalo slnko a ja som ležal v postieľke. Cez malé okno a oranžový záves sa snažili predrať posledné lúče. Hneď vedľa sa črtali obrysy rodičovskej postele. Celá izba svietila na tmavo oranžovo. Pamätám si na starý čiernobiely televízor v obývačke a na to ako som na neho dal slimákov ktoré som nazbieral na dvore. Myslel som si že budú moje domáce zvieratká. Zostal po nich len sliz. Raz cez zimu sme našli za gaučom vyschnutú ulitu. Kam sa podeli ostatné neviem. Snáď sa aspoň tie zachránili. Rád chodím po dvore za Bejkou a pozorujem ju ako sa vie nadchnúť pre hocijakú maličkosť a usmieva sa keď mi chce niečo ukázať. Tá nevinnosť je až neuveriteľná. Ak si predstavím že takýto sme boli všetci a kam speje ľudstvo keď vyrastieme, tak mi je smutno. Zvyknem si k nej čupnúť a pozerať na svet z jej výšky. Aspoň sa tak znova priblížim k veku, keď som chodil po svete veľký ako ona. 

A pozeral ne ten obrovský svet, ktorý ma čaká.

Banská Štiavnica

Je tomu už temer dva roky nepočítajúc 2 pohody, čo som bol na "klasickej" dovolenke. Po nespočetných hodinách plánovania kam tento rok na dovolenku, či more, či kopce, či blízko, či ďaleko, si to tento rok nakoniec odniesla Banská Štiavnica. A som rád. Veď kto by nebol. Tento nádherný malý kus zeme v sebe ukrýva veľký potenciál. Vzal som si so sebou teda okrem mojich žien aj 3 ks fotoaparátov. Leicu M7 na čiernobiele fotografie, Yashicu 124G taktiež na čiernobiele ale nádherne kockaté a nakoniec malý Olympusík s farebným filmom.  Mal som dohodu so Stankom, že vezmeme aparáty a budeme objavovať celý deň. Najradšej som bol keď hodina postúpila a schyľovalo sa k večeru. Mesto pomaličky ale isto utíchalo. Kolesá áut prestali narážať na kamennú cestu. Zlatisté slnko sa začalo schovávať za staré banské domy a komíny čo tvorilo nádherné tiene celým mestom. 

Keď sme zablúdili do uličiek kde sme nestretli živú ľudskú dušu ale len mačky, akoby ma niekto vzal na výlet do rokov minulých. 

Čas tu plynie akosi inak. Akoby ma míňal. Točil sa okolo mňa ale nijako mi nezavadzal, nedajbože chcel ukrojiť zo života. Len ticho pomaličky sleduje čo sa deje okolo. Ak si človek potrebuje oddýchnuť od hluku aj v centre mesta počas turistickej špičky, treba zájsť do kostola. Za ťažkými dverami zostáva všetok hluk. Dnu sa dostane len čo to z neho. Človek tak môže nerušene plnými dúškami nasávať ticho a kľud.  Akoby som sa zrazu ocitol na inej planéte. Z dumania ma iba sem tam vyruší smiech dievčat, študentiek ktoré prišli pozrieť kamarátku ktorá vyberá vstupné. Už sa jej zrejme nechcelo sedieť samej celý deň pri dverách. Ako som sa dozvedel o Štiavničanoch sa traduje, že keď svoje kozy vyvedú na pašu, uväzujú ich o komíny. Či je to pravda neviem, ale podmienky na to majú skvelé.

(Všetky fotky sú vyvolané v chémii Kodak. Pôvodne som vyvolával vo fome, ale výsledok je lepší s Kodakom )

Táto čierna mačka ma hodnú chvíľu prenasledovala. Že vraj nosia šťastie. Tak uvidíme.