Michal Zajacek

Detstvo

 Jednou z najkrajších vecí na rodičovstve je, že vám dieťa dennodenne pripomína aké to bolo keď sme boli malí. Keď sme každý deň objavovali niečo nové. Každý deň sa mi vynárajú spomienky ktoré už kdesi na zadnej poličke zapadali prachom. Takto som si spomenul ako som behal medzi malým dedkovým vinohradom. Alebo ako sme bývali v prvom staručičkom dome. Spálňa bola otočená smerom na ulicu. Pred ním bol popraskaný zelený drevený plot. Zapadalo slnko a ja som ležal v postieľke. Cez malé okno a oranžový záves sa snažili predrať posledné lúče. Hneď vedľa sa črtali obrysy rodičovskej postele. Celá izba svietila na tmavo oranžovo. Pamätám si na starý čiernobiely televízor v obývačke a na to ako som na neho dal slimákov ktoré som nazbieral na dvore. Myslel som si že budú moje domáce zvieratká. Zostal po nich len sliz. Raz cez zimu sme našli za gaučom vyschnutú ulitu. Kam sa podeli ostatné neviem. Snáď sa aspoň tie zachránili. Rád chodím po dvore za Bejkou a pozorujem ju ako sa vie nadchnúť pre hocijakú maličkosť a usmieva sa keď mi chce niečo ukázať. Tá nevinnosť je až neuveriteľná. Ak si predstavím že takýto sme boli všetci a kam speje ľudstvo keď vyrastieme, tak mi je smutno. Zvyknem si k nej čupnúť a pozerať na svet z jej výšky. Aspoň sa tak znova priblížim k veku, keď som chodil po svete veľký ako ona. 

A pozeral ne ten obrovský svet, ktorý ma čaká.