Rád si zbalím veci do tašky a vyrazím do ulíc. Vlastne, moc toho nebalím. Jeden svetlolap, zopár filmov, obujem dobré topánky, nachystám pár korún na kávičku prípadne čapovanú kofolku ak je kde a hor sa na to. Keď sa potrebujem odreagovať a oddýchnuť si od fotenia, toho pracovného, tak street fotografia patrí medzi moje obľúbené odventilovanie.


 Mám rád ako sa mieša vôňa mesta s krikom detí, vravou ľudí, smiechom, turistami, vôňami dobrôt ktoré práve pripravujú v reštauráciách a pritom všetkom sa tam môžem pohybovať, sledovať a byť toho všetkého súčasťou. Street fotografia je podľa mňa dosť ťažká. Niekedy má človek zodrané nohy po kolená, svalovicu z hodín chodenia a nevyfotí ani jeden záber  čo by za niečo stál. Treba mať oči stále na stopkách pretože často krát sa situácia, ktorú chcem vyfotiť objaví a nakomponuje tak ako má byť iba na maličký okamih. A ten nechcem zmeškať. Tak ako táto fotografia. Od 10 rána sme sa so Stankom motali po Starom meste, prechádzali uličky stále dookola, aby sme si našli každý ten svoj záber. 

Tieto dni sú pre mňa ako vykúpením. Staré dobré kamarátstvo a celý deň na vzduchu. Prebrali sme úplne všetko. Od špendlíka až po rozpínanie vesmíru. Dnes je takéto niečo na nezaplatenie.

Stihli sme aj skvelú bagetku na občerstvenie v kaviarni U Fúza. Mimochodom, tak milú a skvelú obsluhu akú majú tam nenájdete hocikde. Ku koncu, keď už zapadalo pomaličky slnko, okolo 5 sme sa vydali späť cez Nový most k Auparku na parkovisko kde sme mali auto. Smerom hore na most sme sa rozprávali a v tom som ho zbadal. Stanko mi rozprával a ja som mu z ničoho nič bez slova odskočil na pár krokov. Stál tam starší pán v klobúku. Západ slnka. Holub na lampe. Ufo v pozadí. Dokonalé. Okolo chodilo strašne veľa ľudí a ja som tam stál a v duchu prosíkal, potrebujem trošičku miestečka! Aby tam bol iba na moment sám. Asi na 5 sekúnd sa tak stalo. Podarilo sa mi urobiť 2 fotografie. Jedna z nich mi vyšla k mojej spokojnosti. Mám to!

(Leica M7)

         Na tejto fotke je Stanko a náhodná okoloidúca zvedavá pani.

Fotografia číslo 7

Jedna z mojich najobľúbenejších ciest v našej dedinke vedie poza domy k mojej milovanej čerešni. Chodievam ňou celkom často keď chodíme von so psami. Dnešná prechádzka bola o niečo výnimočnejšia. Je pár dní po Vianociach a vonku konečne chumelí ako sa patrí. Zimu nemám rád, ale keď padá sneh je to hneď o niečom inom. Vietor hrá zimnú pesničku a po niekoľkých minútach vonku začína byť slušná zima. Mám pocit že studený vzduch ktorý zhlboka dýcham mi zmrazí pľúca. Lietajúce vločky okolo mňa mi to však dokonale kompenzujú. Niektoré mi skončia na tvári, niektoré sa včas vyhnú a niektoré mi skončia rovno za krkom pretože foťák na krku mi sťahuje kapucňu. Po pár chvíľach chôdze prichádzam na svoje obľúbené miestečko. Z jednej strany nostalgický kúsok miesta ktoré mi toho veľa pripomína a z druhej pole, na konci ktorého je les. Zastavím sa a vyberiem fotoaparát. Natiahnem film, nastavím čas, clonu a cvak... Chvíľku ešte pobudnem, užívam si pohľad. Pozorujem vločky ako pomaličky všetko zakrývajú a pohnem sa ďalej smerom k lesu. Vŕzgajúci sneh pod nohami je pre mňa ten najkrajší povianočný darček.

    

Toto miesto som fotil už niekoľkokrát, ale zasnežená fotografia mi chýbala. Je na nej ešte kúsok starého Zálesia. Táto fotografia bude zaradená do Premien Zálesia.

(Leica M7/DM Paradies 400/Voigtlander 35 f1.4)