PREMENY ZÁLESIA

14.10.2014

Sadol som na bicykel a vydal sa po záleských cestičkách. Pre mňa sú to najkrajšie chvíle. Samozrejme, vždy mám pri sebe aj fotoaparát. Rád dokumentujem tie staré kúsky Zálesia, ktoré mi ešte zostali. Prejsť cestičkou v kukurici, keď je slnko nízko a hladí žlté listy a počúvať pri tom ako šumia, je pre mňa na nezaplatenie. Pamätám si, ako som sa v nej stratil keď som bol malý chlapec. Ale viac si pamätám, keď celé Zálesie tvorili dokopy 3 ulice a zvyšok polia. Vedľa nás mal nasadenú kukuricu aj dedko Náhlik. Samozrejme sme si uprostred jeho poľa vylámali s chalanmi malý kruh, kúpili si v šenku cigarety presne tej istej značky ako fajčila mamina. Bond Light. Aby to  nebolo nápadné. A už sme ťahali a dymili ako komíny dákej fabriky. Miloval som ten pocit dobrodružstva, akí sme mi už veľkí, smiech, keď sme sa rozprávali, keď som sedel na zemi na polámanej kukurici a pozeral cez jej listy na modré nebo. Vždy, keď zafúkal vietor a listy zašumeli, sme sa zľakli, že niekto ide. Rýchlo to zahas! Cigaretový dym s vôňou kukurice sa mi navždy zapísali do mysle. Je mi ľúto ako to tu všetko mizne. Najlepšie by bolo, keby sa tu z niektorých miest urobila zákonom chránená oblasť

Bicyklom prechádzam popri lese, kde rozvoniavajú agáty a topole. Tie mi zasa vyberajú zo spomienok, ako sme chodili na kúpalisko. Na Štrkovku. Prípravy na kúpací deň trvali hádam tak dlho ako kúpanie samotné. Mamina musela nakrájať chleba, natrieť paštekou, na to rajčiny, zarobiť do fľaše sirupovú vodu, nejaký ten keksík a všetko naukladať do prúteného košíka. Ešte sme ani neboli vo vode a už sme to všetko na deke rozbaľovali a jedli. Musím zastaviť a dať si dole mikinu. Je teplo. Cestou si cvakám krásne jesenné obrázky. Zastavil som sa na chvíľu pri vode. Sadol som si do trávy a počúval jej žblnkot, ktorý padá cez ten náš mini vodopád na Śúrskom kanáli. Chlapci behali okolo s udicami a snažili sa niečo uloviť. Mne to tu nikdy nevyšlo. Ako som sa tak pozrel smerom k mostíku, ktorý vedie na Zelenú vodu, kam sme chodievali na stanovačky, odprisahal by som, že som nás tam všetkých na moment zazrel ako prechádzame nabalení na druhú stranu. Stany, sem tam mal niekto aj spacák, veď je to jedno, aj tak sa spať nebude, jedlo a samozrejme alkohol, aby nám nebola v noci zima. Zopár krát sme celú noc nemali ani oheň. Jednoducho sa to nestihlo. Aspoň bolo vidieť pomedzi koruny stromov všetky hviezdy. Toto nočné divadlo mám dodnes rád a často sa len tak zastavím a pozriem hore na moje obľúbené súhvezdie Orion, na ktoré som sa snažil zbaliť baby. Asi príliš lipnem na minulosti, ale nemôžem za to. Mal som šťastie na dobrých kamarátov a krásne detstvo. Rád si to pripomínam. Zobral som bicykel a pobral som sa ďalej.

 Odbočil som smerom k bývalému družstvu, ktoré už o chvíľu zmizne úplne. Stojím pred zhrdzavenou starou  bránou na ktorej visí reťaz a zámok. Za ňou je bývalá vrátnica. Neviem koľko som mal rokov, tuším 5 alebo tak dajako, dedko ma vzal po čerstvé mlieko. Útržkovito si pamätám, ako niesol na bicykli ešte tú starú kovovú smaltovanú nádobu. Prišli sme dnu a dedko ma predstavil ako svojho vnuka. To je Miško. Stará drevená podlaha, veľký stôl, kachle a vôňa mlieka. To je všetko čo si zvnútra pamätám. Na tvár tej pani si už tiež nespomeniem. Spomínam si ale ešte, ako nám pri odchode vŕzgala štrková cesta pod kolesami bicykla a hrkotal vrchnák tej starej nádoby plnej čerstvého mlieka. Chápem že doba ide dopredu, že tie veľké zmeny za posledné obdobie posunuli Zálesie niekde úplne inde, som veľmi rád že tu máme našu Zálesku divadelnú púť, veľa skvelých ľudí, s ktorými vznikli krásne priateľstvá, ale.. Nechcem tu o tieto posledné malé kúsky prísť. Znova štartujem bicykel. Tak mi napadlo, že sa skúsim pozrieť, či nie je náhodou doma ujo Kamil. Sľúbil mi, že ak pôjdem niekedy okolo, môžem si urobiť zopár fotiek. Načapal som ho aj s kamarátom. Traktor odstavený a pomedzi stromy vidím, ako sedia na kosačke, ktorá je pripevnená za ním. Práve dokončili robotu. 

Tak som položil bicykel do trávy. Ujo Kamil! Haló! To som ja Mišo! Môžem? Nemáte tu psa? Nieže ma zožerie! Neboj sa Miško nič ti neurobí. Tak som sa s pocitom istoty vybral smerom k nim. To je Stanov syn, najstarší, poznáš ho, nie? Vraví ujo Kamil Vladovi. Jaj tén, no poznám. Miško dáš si pivo? Pýta sa ujo Kamil. A tak dobre, dám si. Bol som sa bicyklovať, som smädný. Ale len jedno, lebo ma chytia policajti a zoberú mi vodičák na bicykel. Ujo Kamil sa otočí a pýta sa Vlada, ty si dáš? Ne, ja už som jedno mal a na prázdny žalúdok si nechcem dávať. Ujo Kamil sa len uškrnul a šiel po pivo. Medzitým sme prehodili s Vladom zopár slov. Obzeral som si jeho traktor. Aj môj dedko mal podobný, len nie červený, ale modrý. A bez strechy. Zopár krát som s ním bol aj orať, keď som bol malý, vravím mu. Medzitým prišiel ujo Kamil a nalial mi pivo.

 Odfotíš ma aj s pivom, dobre? Veď čo by to bola za fotka na dedine a bez piva nie?! Smial sa. Aj s barónom ma odfoť! A prisunul si bližšie svojho psa. Hodnú chvíľku sme kecali, než som si prvý krát priložil k oku fotoaparát a stisol spúšť.

 Mäkké slnko sa lámalo cez sklá kabíny traktora. Spoza jeho hrdzavých plechov vytŕčal kúsok volantu a hneď vedľa viseli slnečné okuliare. Zlaté pilotky. Okolo nás preletela dlhá biela pavučina. Ako som na ňu pozeral, vzadu za domami som zbadal šarkana. Z diaľky sa k nám doniesol smiech a krik detí. Dvaja starí Zálesáci sediaci na kosačke za traktorom družne debatujú aké to tu bolo kedysi. Na chvíľu som sa aj vďaka nim vrátil o 20 rokov dozadu. Keď bol tento obraz bežný, ničím výnimočný. A teraz? Teraz je to jedna z najväčších vzácností, aké nám môže naše Zálesie ešte dať. Sadol som si oproti nim na zem, aby som mal lepšie svetlo a počúvam. Žmúrim, pretože mi slnko svieti rovno do očí. Ale neuhnem sa ani o milimeter. Radšej ich zavriem a dám si dúšok z piva. Dám si aj cigaretku. Ponúknem aj uja Kamila. A tak dymíme a pijeme pivo ako s kamošmi pred rokmi v kukurici.  Vlado sa ma pýta, že do akých novín to ja vlastne idem fotiť, alebo že teda čo to bude, až to bude. Vravím mu, ak sa pošťastí, tak sa tie fotky zachovajú pre ďalšie generácie, aby ľudia vedeli, ako to tu vyzeralo kedysi. A akí tu žili ľudia. Že tu raz na jeseň ku koncu dňa spolu sedeli dáki chlapi a slnko im svietilo za chrbtom.

  

ČAS S RODINOU

.klčovany

Zenit-E / Kodak portra

IVI & KLAUS

.germany

.už čoskoro

canon 30/Kodak portra 160

VÔŇA LETA

Rok dozadu som poprosil Sáru, či by sme nevybehli podvečer von k mojej obľúbenej čerešni a neurobili zopár fotiek. Vyhrabali sme po dedkovi starý Zenit-E, ktorý sa roky nepoužíval - chcel som ho vyskúšať. Fotenie na film je moja veľká vášeň. A tak sme sa vybrali za vôňou leta. Slnko bolo nízko, opieralo sa do koruny stromu, pomaličky nastávala "zlatá hodinka". Rozkvitnuté čerešňové kvety sa zmiešali s vôňou letného podvečerného vzduchu, ktorý iste všetci dobre poznáte. To sa hneď vynoria tie najkrajšie spomienky na všetko krásne, čo sa dá počas leta zažiť. Jemný vánok sa preplietal medzi listami, ktoré krásne šumeli. Akoby nám chceli zahrať k foteniu pieseň. Natiahol som film a priložil si fotoaparát k oku. Ako krásne vonia to staré kožené púzdro. Cez hľadáčik sa snažím nájsť tu správnu kompozíciu, správny moment. Medzi čerešňovými kvetmi objavujem nádherný úsmev. Vánok nedá pokoj dlhým hnedým vlasom a snaží sa vpliesť medzi kučierky. Hnedé smejúce sa oči, ktoré hľadia mojím smerom, akoby v sebe mali všetku krásu sveta. Slnko, ktoré sa snaží cez dierky v klobúku dostať na Sárinu tvár dodáva tu správnu atmosféru. Ešte na moment si vychutnám to hrejivé zapadajúce oranžové slnko, pozriem na krásnu tvár, ktorú zdobí úsmev. A zastavím túto chvíľu naveky.

 

Zenit-E/Helios 44-2/Kodak TX400

TEREZÍN

Cestou do Nemecka na svadbu sme sa zastavili v našom obľúbenom meste. Prahe. Keď sme už po dvoch skvelých dňoch odchádzali svadbovať, všimli sme si odbočku. Terezín - 17km. Už dlho som sa tam chcel ísť pozrieť. Tak som vyhodil smerovku. Veľmi ma zaujíma história WW2. Najmä konkrétne príbehy ľudí. Ako napríklad pána Miloša Ešnera, ktorý ako jeden z trojice utiekol z Terezína. Nikomu inému sa to nepodarilo. Po prechádzke týmto miestom som si kúpil knihu, ktorú napísal jeho syn. Ako ju čítam, koľko utrpenia musel prežiť, jeho opisy miest, vraciam sa k týmto mojím fotografiám a viem si z časti predstaviť, čo sa tam muselo diať. Aj keď mi to celé nedáva zmysel ako sa niečo také vôbec mohlo stať.  Historické pramene uvádzajú že na tomto mieste zahynulo 35 000 ľudí. 35 000. Príde mi to až neskutočné. Ak pôjdete z Prahy smerom na Ústí nad Labem alebo Drážďan, prípadne kamkoľvek týmto smerom, vyhoďte smerovku.

FOTOGRAFIA KTORÚ SOM NEUROBIL

PRAHA

Milujem hneď ráno po prebudení otvoriť okno a počúvať ten čulý ruch, ktorý sa derie cez povievajúcu záclonu dnu. Mám veľmi rád botel, pretože do toho ľudského "hluku" sa zamotajú ešte aj tie iné, zvieracie a neživé. Ako napríklad kačky, labute, holuby, žblnkotajúca Vltava, lode. Táto zmes sa zmieša v jeden dokonalý harmonický celok. Jeden z najkrajších relaxov, okrem počúvania mesta, pre mňa je pozorovať ľudí. Asi ako pre každého fotografa. Fascinuje ma, keď si pomyslím, že každý človek, ktorý prejde okolo mňa, má svoj vlastný príbeh.

Podvečer som sa na potulkách dostal k jednému kostolu v bočnej uličke. Nikdy predtým som ho nevidel a ani o ňom nepočul. To je to čaro a umenie stratiť sa. Vošiel som dnu cez veľké tmavé drevené dvere. V momente ma obkľúčila ťažká vôňa starého dreva. Tlmené svetlo, ktoré dáva život tieňom, cez vysokánske okná sa ešte snažia predrať posledné zvyšky šedého svetla, podlaha, ktorá na svojom chrbte odniesla snáď milióny krokov, vysoké klenby stropov s maľbami, na ktoré už nie je dobre vidieť, pretože sa pomaličky vkráda  tma, maličký oltár ktorý sa vzadu topí v šere, blikotajúce sviečky, to všetko dáva človeku pocit, že sa premiestnil v čase. Na ľudí ticho sediacich a kľačiacich v starých drevených laviciach dohliadajú sochy.  Z myšlienok ma iba sem tam vytrhne zvuk ulice, ktorý drzo vtrhne dnu cez pootvorené dvere. Sedím v úplne poslednej lavici na ľavej strane. Ľudia sa pomaličky míňajú, odchádzajú každí svojou cestou. Iba jeden starček hodnú chvíľu zostáva. Maličká postava s bielymi vlasmi, ktorá kľačí, ruky späté, hlava sklonená dolu. Príde mi ako výjav. Ktovie za čo sa modlí, alebo nad čím rozmýšľa. Nakoniec sa pomaličky zodvihne a prejde ťahavým krokom na koniec lavice. Zvráskavená tvár, biele obočie, tmavé hlboko posadené oči a výraz priam ako z rozprávky. Vykročil smerom ku mne. Teraz je ten moment! Teraz je ta správna kompozícia, blikotajúce sviečky osvetľujú kostol, sochy vyzerajú akoby chceli zoskočiť z podstavcov a pomôcť mu k dverám. Všetko je také obrovské a uprostred toho je malý starček s bielymi vlasmi. Bola mi naservírovaná najdokonalejšia kompozícia, svetlo, atmosféra. Zvieram v ruke fotoaparát. Prejde bližsie, teraz! Teraz! Zahľadel som sa mu do očí. Pozrel na mňa, usmial sa a kývol hlavou na pozdrav. Kývol som aj ja a vrátil úsmev. Hodnú chvíľku sme sa na seba dívali pokým prechádzal, akoby sme chceli jeden z druhého vyčítať čo sme zač a čo nás sem privádza. Pomaličky prešiel okolo mňa. Fotoaparát som stále držal v rukách pod lavicou. Ale už nie tak pevne. Nedokázal som pokaziť tú chvíľu. Možno by to bola skvelá fotka, možno nie. Neviem. Jedno však viem. Takéto vzácne chvíle, ľudské chvíle, sa neopakujú. A tak som fotografiu neurobil. Mám ju ukrytú. V sebe.