Podal som si ruku s naozajstnou jeseňou. Bol som v Hornej Marikovej len pár hodín, konkrétne asi štyri. Ale budem na tu nádhernú jeseň spomínať ešte dlho.  

Deň keď sme boli sami.

Dnes sme s Bejkou zostali celý deň sami. Veľká Bejka šla do práce a ja som zostal na jednodňovej materskej. Nebudem sa rozpisovať čo sme robili od 6 rána. Pristavil by som sa pri jednej veci. Bejka má ešte režimy dvoch alebo troch spánkových cyklov. Že aký odborný názov? Druhý krát keď mala isť spať som sa rozhodol znova ju dať do kočíka a ísť sa trošku poprechádzať. Prvý krát som bol o 9 ráno. Šiel som poza dedinu okolo šúrskeho kanála smerom k ihrisku. Tak som si povedal že sem pôjdem aj poobede. Zoberiem vodu, knižku a sadnem si pod strom. Je tam kľud a ticho. Ako som šiel prašnou cestou medzi poliami, pozeral som na kukuricu. Už je žltá. Kedysi sme tiež pestovali kukuricu. Jednu jeseň bola brigáda. Najskôr sa zbierali do kýblov klasy a potom sa motykami vytínali steblá. Z nich sa potom stavali také indiánske týpí. Ako decká sme mali radosť, pretože sme sa v nich schovávali.   Dnes na tom poli už stoja rodinné domy. Zostali len krásne spomienky. Vždy keď vidím kukuricu tak mi to príde na um. Ale nám bolo ako deťom hej. Bejka už odfukuje. Hrboľatá cesta a vŕzgajúce pravé koliesko sú najlepší uspávači. Konečne som sa dostal k ihrisku. Je to vlastne kúsok poľa na ktorom je tráva. Ak sa to tak dá nazvať. Keď sa tu hrajú hodové zápasy, tak je vyvrtnutý členok samozrejmosť. Kopčeky a diery od hrabošov sú neoddeliteľnou súčasťou ihriska. Sadol som si vedľa kočíka, vybral vodu a knižku. V tom mi napadlo. Prečo som si nevzal aj niečo pod zub? Aspoň tyčinky, alebo horalku. No nič. Začítal som sa teda do knižky. Slávna päťka. Tieto knižky som si čítaval keď som bol ešte malý a nebol ešte napríklad taký Harry Potter. Rozhodol som sa už dávnejšie, že si ich všetky znova prečítam a pozháňam do knižnice. Len tak. Z nostalgie. Dúfam že sa budú páčiť aj malej Bejke.

Jemný vietor ktorý roztancoval listy v korune stromu cez ne dovolil blikať slnku presne do mojej tváre. Jeden by sa zaprisahal že mi slnko posiela dáky odkaz morzeovkou. Nechal som sa zvábiť. Na chvíľu som prestal čítať dobrodružnú knižku ktorá sa práve odohrávala v zime počas chumelice. Ľahol som si, knižku položil vedľa seba a len tak pozeral na blikajúce slnko. Užíval som si teplý jesenný deň. Do toho mi znel šum listov a kukurice, ktorá bola hneď za mnou. Občas som videl kútikom oka ako preleteli motýľe. Asi sa hrali na naháňačku. Začali padať listy. Presne tak ako sa na jeseň sluší. Z diaľky ku mne doliehal zvuk dedinského života a pretekal sa kto mi toho povie viac. Šum listov, alebo tlmený zvuk chlapov s cirkulárkou na streche ktorí robili krov, či brechot psa z druhej strany. Alebo len auto ktoré prešlo v diaľke po hlavnej ceste. Ktovie kto v ňom sedí a kam má namierené. Sedel som tam asi hodinu a pol. Dokonale stratený a uchránený od celého sveta. Za tú krátku chvíľu som dokázal hádam myslieť a pospomínať na tisíc vecí. V slávnej päťke vedela autorka vždy neskutočne opisovať jedlo. Kto tú knižku pozná vie o čom hovorím. Zasa sa mi zbiehajú slinky. 

Bejka otvorila oči, pretože ako sa slnko za tú chvíľu otočilo okolo tej krásnej koruny starého agátu, dalo jej blikaním správu, že je čas vstávať. 

           

Je zvláštne ako sa vie život krútiť a aké kľukaté cestičky vedie. Tieto fotografie na film som urobil ešte trošku dávnejšie. V našom starom dome v ktorom sme kedysi bývali aj my, kým sme stavali dom v ktorom sme teraz. 

Maličký skromný domček s kuchyňou, kúpeľňou, komorou a spálňou ktorá bola zároveň aj detská izba.  V izbe bola manželská posteľ a pri stene dvojposchodová. Ja som mal vrchnú palandu. Hneď vedľa bola vysoká skriňa na ktorej vrchu som si schovával dôležité a tajné veci. Čo presne si už nepamätám, ale keď to bolo hore, určite to muselo byť super tajné. Dalo sa k tomu dostať len tak že človek vyliezol na vrchnú posteľ. V tejto izbe sme boli piati. V kuchyni sa kúrilo kachľami a tie potom zohrievali vodu do radiátorov. V kúpeľni bol veľký boiler kde sa ta teplá voda držala. Naši raz šli len vedľa domu na terasu kde sedeli s návštevou. Bolo to večer. Nás uložili spať. Radiátor trebalo často krát odvzdušňovať a ak nie, tak strašne búchal. Veľmi som sa toho vždy bál. Ale tento krát som nabral  odvahu a prešiel okolo neho až von, aby som oznámil našim že máme v radiátore zasa strašidlo. Dnes, po neviem koľkých rokoch som vyfotografoval naše deti. V tej istej spálni. Na tom istom mieste ako mali posteľ naši rodičia. Zdá sa mi to neuveriteľné a nikdy by som si nebol pomyslel, že sa niečo takéto stane. Hlavne nie vtedy, keď bol dom neobývaný a bola z neho letná kuchyňa kde sa robili zabíjačky a istý čas sme tam mali skúšobňu pre našu punkovú kapelu. 

                       Presne v tej izbe kde sa teraz hrajú naše deti.

A rodičia sme my.

Detstvo

 Jednou z najkrajších vecí na rodičovstve je, že vám dieťa dennodenne pripomína aké to bolo keď sme boli malí. Keď sme každý deň objavovali niečo nové. Každý deň sa mi vynárajú spomienky ktoré už kdesi na zadnej poličke zapadali prachom. Takto som si spomenul ako som behal medzi malým dedkovým vinohradom. Alebo ako sme bývali v prvom staručičkom dome. Spálňa bola otočená smerom na ulicu. Pred ním bol popraskaný zelený drevený plot. Zapadalo slnko a ja som ležal v postieľke. Cez malé okno a oranžový záves sa snažili predrať posledné lúče. Hneď vedľa sa črtali obrysy rodičovskej postele. Celá izba svietila na tmavo oranžovo. Pamätám si na starý čiernobiely televízor v obývačke a na to ako som na neho dal slimákov ktoré som nazbieral na dvore. Myslel som si že budú moje domáce zvieratká. Zostal po nich len sliz. Raz cez zimu sme našli za gaučom vyschnutú ulitu. Kam sa podeli ostatné neviem. Snáď sa aspoň tie zachránili. Rád chodím po dvore za Bejkou a pozorujem ju ako sa vie nadchnúť pre hocijakú maličkosť a usmieva sa keď mi chce niečo ukázať. Tá nevinnosť je až neuveriteľná. Ak si predstavím že takýto sme boli všetci a kam speje ľudstvo keď vyrastieme, tak mi je smutno. Zvyknem si k nej čupnúť a pozerať na svet z jej výšky. Aspoň sa tak znova priblížim k veku, keď som chodil po svete veľký ako ona. 

A pozeral ne ten obrovský svet, ktorý ma čaká.

Banská Štiavnica

Je tomu už temer dva roky nepočítajúc 2 pohody, čo som bol na "klasickej" dovolenke. Po nespočetných hodinách plánovania kam tento rok na dovolenku, či more, či kopce, či blízko, či ďaleko, si to tento rok nakoniec odniesla Banská Štiavnica. A som rád. Veď kto by nebol. Tento nádherný malý kus zeme v sebe ukrýva veľký potenciál. Vzal som si so sebou teda okrem mojich žien aj 3 ks fotoaparátov. Leicu M7 na čiernobiele fotografie, Yashicu 124G taktiež na čiernobiele ale nádherne kockaté a nakoniec malý Olympusík s farebným filmom.  Mal som dohodu so Stankom, že vezmeme aparáty a budeme objavovať celý deň. Najradšej som bol keď hodina postúpila a schyľovalo sa k večeru. Mesto pomaličky ale isto utíchalo. Kolesá áut prestali narážať na kamennú cestu. Zlatisté slnko sa začalo schovávať za staré banské domy a komíny čo tvorilo nádherné tiene celým mestom. 

Keď sme zablúdili do uličiek kde sme nestretli živú ľudskú dušu ale len mačky, akoby ma niekto vzal na výlet do rokov minulých. 

Čas tu plynie akosi inak. Akoby ma míňal. Točil sa okolo mňa ale nijako mi nezavadzal, nedajbože chcel ukrojiť zo života. Len ticho pomaličky sleduje čo sa deje okolo. Ak si človek potrebuje oddýchnuť od hluku aj v centre mesta počas turistickej špičky, treba zájsť do kostola. Za ťažkými dverami zostáva všetok hluk. Dnu sa dostane len čo to z neho. Človek tak môže nerušene plnými dúškami nasávať ticho a kľud.  Akoby som sa zrazu ocitol na inej planéte. Z dumania ma iba sem tam vyruší smiech dievčat, študentiek ktoré prišli pozrieť kamarátku ktorá vyberá vstupné. Už sa jej zrejme nechcelo sedieť samej celý deň pri dverách. Ako som sa dozvedel o Štiavničanoch sa traduje, že keď svoje kozy vyvedú na pašu, uväzujú ich o komíny. Či je to pravda neviem, ale podmienky na to majú skvelé.

(Všetky fotky sú vyvolané v chémii Kodak. Pôvodne som vyvolával vo fome, ale výsledok je lepší s Kodakom )

Táto čierna mačka ma hodnú chvíľu prenasledovala. Že vraj nosia šťastie. Tak uvidíme.