Michal Zajacek

Deň keď sme boli sami.

Dnes sme s Bejkou zostali celý deň sami. Veľká Bejka šla do práce a ja som zostal na jednodňovej materskej. Nebudem sa rozpisovať čo sme robili od 6 rána. Pristavil by som sa pri jednej veci. Bejka má ešte režimy dvoch alebo troch spánkových cyklov. Že aký odborný názov? Druhý krát keď mala isť spať som sa rozhodol znova ju dať do kočíka a ísť sa trošku poprechádzať. Prvý krát som bol o 9 ráno. Šiel som poza dedinu okolo šúrskeho kanála smerom k ihrisku. Tak som si povedal že sem pôjdem aj poobede. Zoberiem vodu, knižku a sadnem si pod strom. Je tam kľud a ticho. Ako som šiel prašnou cestou medzi poliami, pozeral som na kukuricu. Už je žltá. Kedysi sme tiež pestovali kukuricu. Jednu jeseň bola brigáda. Najskôr sa zbierali do kýblov klasy a potom sa motykami vytínali steblá. Z nich sa potom stavali také indiánske týpí. Ako decká sme mali radosť, pretože sme sa v nich schovávali.   Dnes na tom poli už stoja rodinné domy. Zostali len krásne spomienky. Vždy keď vidím kukuricu tak mi to príde na um. Ale nám bolo ako deťom hej. Bejka už odfukuje. Hrboľatá cesta a vŕzgajúce pravé koliesko sú najlepší uspávači. Konečne som sa dostal k ihrisku. Je to vlastne kúsok poľa na ktorom je tráva. Ak sa to tak dá nazvať. Keď sa tu hrajú hodové zápasy, tak je vyvrtnutý členok samozrejmosť. Kopčeky a diery od hrabošov sú neoddeliteľnou súčasťou ihriska. Sadol som si vedľa kočíka, vybral vodu a knižku. V tom mi napadlo. Prečo som si nevzal aj niečo pod zub? Aspoň tyčinky, alebo horalku. No nič. Začítal som sa teda do knižky. Slávna päťka. Tieto knižky som si čítaval keď som bol ešte malý a nebol ešte napríklad taký Harry Potter. Rozhodol som sa už dávnejšie, že si ich všetky znova prečítam a pozháňam do knižnice. Len tak. Z nostalgie. Dúfam že sa budú páčiť aj malej Bejke.

Jemný vietor ktorý roztancoval listy v korune stromu cez ne dovolil blikať slnku presne do mojej tváre. Jeden by sa zaprisahal že mi slnko posiela dáky odkaz morzeovkou. Nechal som sa zvábiť. Na chvíľu som prestal čítať dobrodružnú knižku ktorá sa práve odohrávala v zime počas chumelice. Ľahol som si, knižku položil vedľa seba a len tak pozeral na blikajúce slnko. Užíval som si teplý jesenný deň. Do toho mi znel šum listov a kukurice, ktorá bola hneď za mnou. Občas som videl kútikom oka ako preleteli motýľe. Asi sa hrali na naháňačku. Začali padať listy. Presne tak ako sa na jeseň sluší. Z diaľky ku mne doliehal zvuk dedinského života a pretekal sa kto mi toho povie viac. Šum listov, alebo tlmený zvuk chlapov s cirkulárkou na streche ktorí robili krov, či brechot psa z druhej strany. Alebo len auto ktoré prešlo v diaľke po hlavnej ceste. Ktovie kto v ňom sedí a kam má namierené. Sedel som tam asi hodinu a pol. Dokonale stratený a uchránený od celého sveta. Za tú krátku chvíľu som dokázal hádam myslieť a pospomínať na tisíc vecí. V slávnej päťke vedela autorka vždy neskutočne opisovať jedlo. Kto tú knižku pozná vie o čom hovorím. Zasa sa mi zbiehajú slinky. 

Bejka otvorila oči, pretože ako sa slnko za tú chvíľu otočilo okolo tej krásnej koruny starého agátu, dalo jej blikaním správu, že je čas vstávať.