JANKO GĽONDA
(na tému, premeny Zálesia)
Po dlhej dobe cítim opäť potrebu sa trošku vypísať.
Tento článok chcem venovať z priateľstva a na pamiatku človeku.
Za tú dobu, čo som sa nedotkol pera
a klávesnice, sa udialo v Zálesí mnoho vecí, či už dobrých alebo
zlých. A jedna z tých zlých je odchod môjho, dovolím si nazvať,
kamaráta Janka Gľondu. Odišiel 19. decembra 2016. Mnoho z Vás, ktorí
bývate v Zálesí dlhšie určite Janka poznáte. A pre tých, ktorí sú tu
iba krátko, by som Janka rád predstavil. Alebo nechám to radšej na neho,
nech to povie slovami jeho vlastnými.
Som jediný, o kom sa v Zálesí môže s istotou povedať,
že sa narodil 5. júna 1949 v Rimavskej Sobote. Vyštudoval som Strednú školu
umeleckého priemyslu v Bratislave. V rokoch 1968 až 1970 som študoval na
Akadémii úžitkového umenia vo Viedni. V čase "normalizácie" som
sa vrátil späť a v Bratislave som bol štyri semestre na Vysokej škole
múzických umení (odbor scénografia a kostým). Od roku 1973 do 1977 som bol
väznený z politických dôvodov. Po vypršaní trestu (ozaj, trest prší?) som pracoval
ako výtvarník propagácie v rôznych obchodných domoch. Od roku 1967 som
publikoval kreslený humor. Venujem sa výtvarnej činnosti. So záujmom nesledujem
seriály v televízii. Žobrákov mám rád, ale nedal som im ešte ani halier.
Alebo akoby o ňom povedal Fero Jablonovský, Ján Gľonda, karikaturista so suverénnou uvoľnenou
linkou a smelou optimistickou farebnosťou.
Ako „tínedžer“ som cez prázdniny
brigádoval v krčme. Bolo treba peniaze na stanovačky a zábavu.
Chodieval som ráno poza domy, to ich tam ešte veľa nebolo a nebol ani nový
park. Vykračoval som si po poľnej ceste a voňal leto. Vtedy bola krčma niečo ako
dnes facebook alebo google. Ak človek niečo potreboval zistiť, trebárs kto kde býva, kde sa
dá čo kúpiť, alebo hocakú informáciu, všetko sa dozvedel tam. Na nástenke
viseli oznamy ak niekto niečo zháňal či ponúkal, alebo sa niekomu niečo
stratilo. Dá sa povedať že krčma bola v istom zmysle kultúrne stredisko a obecný
úrad v jednom, keďže sa tam prejednávali aj "úradné veci" a rôzne
spory. Chlapi sedávali vždy pri prvom stole za dverami, ešte pri tom
starom klasickom drevenom, kde boli oproti sebe lavice, tak pre štyroch ľudí z každej strany.
Deň čo deň ich tam bolo od piatich až po pätnástich. Ak sa troška pomkli, tak sa
zmestili aj desiati za jeden stôl. To keď hrali karty, alebo sa bavili
o politike. Tí, čo sa nepomestili sedávali hneď pri stole vedľa
a nakúkali cez veľké operadlo. Janko občas sedával s nimi, ale
väčšinou pri bare oproti dverám, na vysokej stoličke, opretý o stenu
a počúval o čom sa ľudia bavia. Ak sa mu niečo nezdalo, zapojil sa do
debaty. Občas taká politická debata skončila aj šarvátkou a stalo sa aj, že
jeden či dvaja z nich odišli nadurdení od stola. Buď si sadli vedľa, alebo
šli domov. Na druhý deň sa stretli znovu, ale nikto na šarvátku ani len
nepomyslel. A ja som sa tešil, že sa nič nevymyká z normálu,
a vo vesmíre je znova všetko v poriadku. Škoda, že mladý človek nemá
rozumu ako starší. Viac by som si vážil všetky slová, ktoré mi Janko rozprával.
O umení, o jeho študentských časoch, o väzení alebo len tak
o živote. Ťažko je pasovať sa s ním, ak si pripraví úskalia
a pasce, ktorými chce ľudskú náturu zlomiť. Život bral s humorom
jemu vlastným. Vždy keď šiel okolo nášho domu na bicykli, tak som mu
zakýval a povedal „Ahoj Janko!“. Aj to by mi teraz stačilo. Posledný krát
mu zakývať. O to viac ma to hnevá, že som nestihol ani jeho poslednú
rozlúčku. Budú mi chýbať tie jeho novoročné želania, ktoré sme si každý
rok našli v schránke. Ďalší rok zostane prázdna. Z chlapov, ktorí
sedávali pri stole zostal hádam už iba jeden či dvaja. Asi si to naše
Zálesie beriem príliš k srdcu, alebo mi je len clivo za tým všetkým, keď
sa tu mali ľudia ešte radi a súdržnosť dedinčanov niečo znamenala. Z času
na čas bol aj riadny harmatanec, to nie že nie, ale všetko sa vždy pekne krásne
utriaslo. Podali sa ruky a bolo. Večer sme sedávali na ihrisku, ktoré bolo
hneď za Jankom. To bol vtedy stred Zálesia prázdny, bolo tam nasadené
obilie alebo kukurica a my sme pozerali na hviezdy opretí o
futbalovú bránku, cvrčky fidlikali a bolo nám hej. Občas tam za nami
prišiel prehodiť pár slov, ale vtedy my mladí, sme dáko nemali záujem počúvať
reči starších, veď čo oni len môžu vedieť o svete a živote.
Večná škoda.
Dnes večer pôjdem na prechádzku, zastavím sa Jankovi zapáliť sviečku a prehodím dáke to slovko. Tak ako som vtedy nepočúval ja jeho, nebude teraz ani on mňa. Ale viem, že nás vtedy určite chápal, lebo sa zakaždým len tak usmial popod fúz. Teraz sa usmejem zasa ja.
Ešte malý dodatok na záver. Pri stole
sedával aj ujo Fero Valo, ktorý spísal Gešajovské poviedky. Ako sa tu žilo
okolo vojny a ako to vnímal on, keď bol malý chlapec. Vtedy ešte Bratislava
nerozpínala svoje chápadlá s úmyslom pohltiť všetko naokolo. Jeho zásluhou som
možno prebral zodpovednosť na svoje plecia a rozhodol sa zachovať spomienky
terajšej doby a života tu v Zálesí. Či už písmom alebo fotografiou, pre naše
deti a deti ich detí, ktoré tu možno budú žiť. Tu je jedna poviedka z tých,
ktoré raz uvidia svetlo sveta.
Písal sa január rok 1944. U nás okolo Bratislavy bolo
Nemcov viac než dosť. Kopali sa zákopy robili sa razie. Však tie razie. Raz
došiel k nám do dvora nemecký dôstojník s dvoma vojakmi, podľa výložiek
Gestapo. Otec bol starosta obce. Ten Nemec vyzeral na slušného chlapa a vraví
otcovi: Herr starosta my máme informáce že ve vaši vesnici jsou židé. My tady
udelame donovní prohlídky a když nájdeme vo vesnici jeden žid, všichni deti a
ženy pujdou nach lager a chlapi, vás první, postrílime. Vesníce pujde nach feuer.
Otec im hovorí: Nech sa páči spravte domovú prehliadku. Ale ja vám vravím, ja
som tu starosta a ja tak poznám svojich ľudí, že viem, kto si dneska čo varí. A
ja viem, že v dedine žiadny žid nie je. A tu dôstojník znova: Herr starosta
dobre, rozmyslet čo ríkat, ješte jednou opakuji, ženy a deti nach lager chlapi
postrílet, a vesnice nach feuer. A otec znova: Som tu starosta viem, akú dedinu
mám ale židov tu nemám. Ale Nemec naliehal do tretice a otec tiež odporoval do
tretice. Nakoniec nemec hovorí: Herr starosta, vy dobrý človek, my máme
informácie o vás nebudeme delat domovní prohlídku, my vám veríme. Vyšiel
von sadol do sajdky - boli tam tri, naštartovali, nafŕkali nám ešte mokrého
snehu do očí a zmizli. Otec si potom zobral kabát a šiel k tým gazdom, u
ktorých skryl tie štyri židovské rodiny. A lámal si cestou hlavu, kto to mohol
prezradiť. Otec náš! Vy ste vtedy nemysleli na to, že nás detí je sedem na
svete, a najstarší má dvanásť rokov? A že k menu Lidice, Ležáky, Tokajík, mohlo
pribudnúť aj ďalšie meno Gešajovo?
