.Sara

(Leica M7/Jupiter 8 50 mm &  Yashica 124G & Ilford XP2/DM 400)

.Bejka

.Bratislava

Vykračujeme si pomaličky po poľnej ceste smerom k čerešni. My piati. Bejka, malá Bejka, ja, Moly a ako posledná sa šuchce Ajsa. Je niečo poobede, prišiel som z práce a to znamená, že treba ísť aspoň na krátku prechádzku. Vzduch opäť nádherne vonia, Zálesie má v tomto navrch pred zvyškom sveta. Sprevádza nás teplý vánok a Ajsine dychčanie. Jazyk vyplazený po zem, až mám pocit, že si ho bude o chvíľu ťahať po hline. Tak radšej ešte zvoľňujeme tempo. Predsa len, 98 rokov v prepočte je už dosť na atletické výkony. Po pár chvíľach chôdze zastavujeme v tieni pod korunou čerešne. Z diaľky je počuť krik detí, ktorý sa snaží prehlušiť šum lístia a vysokej trávy. Čas na oddych. Človek si tieto chvíle začne s pribúdajúcim vekom vážiť viac a viac. Pozerám na Ajsinku ako si odfukuje a spokojne leží v tráve. Cvak. 

.Bratislava

(Leica M7/Kodak TX100)

                                                                     

.Bratislava

(pentacon six/kodak tx400)

Najzvláštnejší západ slnka keď sme šli zapáliť sviečku na cintorín.

Toto je jedna z vecí pre ktoré milujem Prahu. Takéto rána niesu nikde inde na svete.

Ľahký vzduch mi naráža do tváre na ktorú mi dopadajú posledné dažďové kvapky.

Toto je koniec cesty a aj tak si od cieľa vzdialený milión rokov.

 Pozerám do teba ako do zrkadla ale nevidím svoj odraz.

Urobil som k moru tisíc prázdnych krokov.

Pozri hore, vesmír je otvorená kniha.

Zapamätaj si tento moment a bez strachu vykroč ďalej.

O šiestej ráno na brehu malého Dunaja napadne človeku  pri východe slnka všeličo.. Tento text je ale starší. Ten ktorý mi napadol dnes, ešte musím dať na papier.

Ležím a snívam aké to bolo keď som bol dieťa a chcel byt tak strašne dospelý.
  Nechce sa mi vstať z mäkkej zelenej trávy pod modrým nebom.

 Žiarivé slnko mi píše do vrások, som navždy pripútaný k svetu ktorý som nechal za sebou.

Za ďalekými kopcami sa dvíha vietor, ktorý neprinesie nič dobré.

Tuhne mi krv žilách, upieram do diaľky pohľad plný strachu.
 Túto noc bude viať neutíšiteľný vietor ktorý mi bude na ceste do očí vháňať prach.
 Ale na konci cesty bude už len ticho, bezvetrie a neutíchajúci hlad po tvojich slovách.

O šiestej ráno na brehu malého Dunaja napadne človeku  pri východe slnka všeličo.. Tento text je ale starší. Ten ktorý mi napadol dnes, ešte musím dať na papier.

Ležím a snívam aké to bolo keď som bol dieťa a chcel byt tak strašne dospelý.
  Nechce sa mi vstať z mäkkej zelenej trávy pod modrým nebom.

 Žiarivé slnko mi píše do vrások, som navždy pripútaný k svetu ktorý som nechal za sebou.

Za ďalekými kopcami sa dvíha vietor, ktorý neprinesie nič dobré.

Tuhne mi krv žilách, upieram do diaľky pohľad plný strachu.
 Túto noc bude viať neutíšiteľný vietor ktorý mi bude na ceste do očí vháňať prach.
 Ale na konci cesty bude už len ticho, bezvetrie a neutíchajúci hlad po tvojich slovách.

Rád si zbalím veci do tašky a vyrazím do ulíc. Vlastne, moc toho nebalím. Jeden svetlolap, zopár filmov, obujem dobré topánky, nachystám pár korún na kávičku prípadne čapovanú kofolku ak je kde a hor sa na to. Keď sa potrebujem odreagovať a oddýchnuť si od fotenia, toho pracovného, tak street fotografia patrí medzi moje obľúbené odventilovanie.


 Mám rád ako sa mieša vôňa mesta s krikom detí, vravou ľudí, smiechom, turistami, vôňami dobrôt ktoré práve pripravujú v reštauráciách a pritom všetkom sa tam môžem pohybovať, sledovať a byť toho všetkého súčasťou. Street fotografia je podľa mňa dosť ťažká. Niekedy má človek zodrané nohy po kolená, svalovicu z hodín chodenia a nevyfotí ani jeden záber  čo by za niečo stál. Treba mať oči stále na stopkách pretože často krát sa situácia, ktorú chcem vyfotiť objaví a nakomponuje tak ako má byť iba na maličký okamih. A ten nechcem zmeškať. Tak ako táto fotografia. Od 10 rána sme sa so Stankom motali po Starom meste, prechádzali uličky stále dookola, aby sme si našli každý ten svoj záber. 

Tieto dni sú pre mňa ako vykúpením. Staré dobré kamarátstvo a celý deň na vzduchu. Prebrali sme úplne všetko. Od špendlíka až po rozpínanie vesmíru. Dnes je takéto niečo na nezaplatenie.

Stihli sme aj skvelú bagetku na občerstvenie v kaviarni U Fúza. Mimochodom, tak milú a skvelú obsluhu akú majú tam nenájdete hocikde. Ku koncu, keď už zapadalo pomaličky slnko, okolo 5 sme sa vydali späť cez Nový most k Auparku na parkovisko kde sme mali auto. Smerom hore na most sme sa rozprávali a v tom som ho zbadal. Stanko mi rozprával a ja som mu z ničoho nič bez slova odskočil na pár krokov. Stál tam starší pán v klobúku. Západ slnka. Holub na lampe. Ufo v pozadí. Dokonalé. Okolo chodilo strašne veľa ľudí a ja som tam stál a v duchu prosíkal, potrebujem trošičku miestečka! Aby tam bol iba na moment sám. Asi na 5 sekúnd sa tak stalo. Podarilo sa mi urobiť 2 fotografie. Jedna z nich mi vyšla k mojej spokojnosti. Mám to!

(Leica M7)

         Na tejto fotke je Stanko a náhodná okoloidúca zvedavá pani.

Fotografia číslo 7

Jedna z mojich najobľúbenejších ciest v našej dedinke vedie poza domy k mojej milovanej čerešni. Chodievam ňou celkom často keď chodíme von so psami. Dnešná prechádzka bola o niečo výnimočnejšia. Je pár dní po Vianociach a vonku konečne chumelí ako sa patrí. Zimu nemám rád, ale keď padá sneh je to hneď o niečom inom. Vietor hrá zimnú pesničku a po niekoľkých minútach vonku začína byť slušná zima. Mám pocit že studený vzduch ktorý zhlboka dýcham mi zmrazí pľúca. Lietajúce vločky okolo mňa mi to však dokonale kompenzujú. Niektoré mi skončia na tvári, niektoré sa včas vyhnú a niektoré mi skončia rovno za krkom pretože foťák na krku mi sťahuje kapucňu. Po pár chvíľach chôdze prichádzam na svoje obľúbené miestečko. Z jednej strany nostalgický kúsok miesta ktoré mi toho veľa pripomína a z druhej pole, na konci ktorého je les. Zastavím sa a vyberiem fotoaparát. Natiahnem film, nastavím čas, clonu a cvak... Chvíľku ešte pobudnem, užívam si pohľad. Pozorujem vločky ako pomaličky všetko zakrývajú a pohnem sa ďalej smerom k lesu. Vŕzgajúci sneh pod nohami je pre mňa ten najkrajší povianočný darček.

    

Toto miesto som fotil už niekoľkokrát, ale zasnežená fotografia mi chýbala. Je na nej ešte kúsok starého Zálesia. Táto fotografia bude zaradená do Premien Zálesia.

(Leica M7/DM Paradies 400/Voigtlander 35 f1.4)