O šiestej ráno na brehu malého Dunaja napadne človeku pri východe slnka všeličo.. Tento text je ale starší. Ten ktorý mi napadol dnes, ešte musím dať na papier.
Ležím a snívam aké to bolo keď som bol dieťa a chcel byt tak strašne dospelý.
Nechce sa mi vstať z mäkkej zelenej trávy pod modrým nebom.
Nechce sa mi vstať z mäkkej zelenej trávy pod modrým nebom.
Žiarivé slnko mi píše do vrások, som navždy pripútaný k svetu ktorý som nechal za sebou.
Za ďalekými kopcami sa dvíha vietor, ktorý neprinesie nič dobré.
Tuhne mi krv žilách, upieram do diaľky pohľad plný strachu.
Túto noc bude viať neutíšiteľný vietor ktorý mi bude na ceste do očí vháňať prach.
Ale na konci cesty bude už len ticho, bezvetrie a neutíchajúci hlad po tvojich slovách.
Túto noc bude viať neutíšiteľný vietor ktorý mi bude na ceste do očí vháňať prach.
Ale na konci cesty bude už len ticho, bezvetrie a neutíchajúci hlad po tvojich slovách.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára